Lucie Meisner

Pomaly ďalej zájdeš.

Môj poldom, môj hrad

img_9784-1Pred rokom by mi ani nenapadlo, že si kúpim dom. Ani poldom. Byt v paneláku bol oveľa vhodnejší pre môj životný štýl. Nechápala som ľudí, ktorí sa sťahovali mimo mesto, len aby boli vo vlastnom bungalove. Ale prišlo spontánne rozhodnutie a mám půldomek aj s malou záhradkou.
img_9788  Keď mi pôvodní majitelia odovzdávali kľúče od vyprataného domu, skonštatovali: “Je to ruina.” Nepripúšťala som si to. “Mám funkcionalistickú nehnuteľnosť na zvlnenom teréne s krásnym výhľadom”, opakovala som si.

img_9780  Druhý deň prišli brigádnici a začali búrať pristavanú búdu. Rozhodli sme sa s otcom vyniesť z kuchyne linoleum, ktoré bolo na pôvodnom červenom betónovom potere položené v niekoľkých vrstvách. Dopracovali sme sa až k prvorepublikovému vzoru. Ten išiel dole aj so spodnou radou kachličiek. Omietka vyzerala ako keby bola z hliny a opadávala zo stien kuchyne len jemným poklopkaním. Ukázalo sa, že všetky omietky v dome sú robené z podobného sypkého materiálu. Pod dekoratívnym stropným obkladom na mňa vykukla poškodená omietka nahodená na trstine. Všetko ide dolu a ja rozmýšľam aký objemný kontajner dokáže pojať to staré murivo. Najradšej bezprašne.

Situácia sa mení každým dňom. Avizovaná nová elektrina je krivoľako vedená dvojlinka pod omietkou. Pôvodne plánovanú prístavbu som zamietla. Okrem časovej a finančnej nákladnosti by som zmenšila záhradu, ktorá dodáva domu príjemnú atmosféru mesta v záhrade.

Kedysi som sa smiala na mojich rodičoch, keď sa po štyridsiatke začali rýpať v zemi. A už je to tu. Mám niekoľko ovocných stromov a plno kríkov a kvetov, ktorých názvy ani nepoznám. Začali sme s ich prerezávaním. Dokonca už som otvorila knihu o záhrade.

Na záhradu a listovanie v kuchynských katalógoch ešte príde. Teraz čistím tehly od malty a po večeroch šťastne unavená z fyzickej práce si študujem informácie o vhodnom kúrení, skladbe plochej strechy a hlavných únikoch tepla. Venujem rekonštrukcii väčšinu času a energie. A mám také tušenie, že ozajstné skúšky ma ešte len čakajú. Ale nedávno som si prečítala, že život sa začína na konci mojej komfortnej zóny. Nech žije život!

img_0009
img_0015 img_0025 img_0030  img_0034  img_0050  img_0074 img_0075 img_0076 img_0102 img_0105 img_0106

Námorník od Čierneho mora

Žeňov otec má 104 rokov. Bol vojak. Zúčastnil sa Fínskej vojny, bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne a prežil aj blokádu Leningradu.

Žeňa bol celý život na mori.  Pochádza z Odesy, hlavného mesta humoru v bývalom Sovietskom zväze. Jeho loď sa zvyčajne plavila z Litvy. Dostal sa na Kubu, do Afriky, Anglicka, Španielska, Južnej Ameriky a aj Antarktídy. Ale veľmi s ľuďmi do kontaktu neprišiel. Hovorí, že sovietski námorníci na to neboli. Nemal ani ženu v každom prístave. Rodinu mal doma v Odese. Sukničkárom sa preto stal až po návrate z mora.

Dnes je tento bývalý námorník majiteľom Múzea Robinsona Crusoa v ukrajinskom meste Biľhorod-Dnistrovskyi. Vysvetľuje nám, že jamka na brade predurčuje muža sukničkára a ženy s medzierkou medzi prednými zubami zasa majú radi mužov. Na malom poloostrove pod pevnosťou Akkerman Žeňa urobil oázu humoru. Býva tu v domčeku s nízkym stropom nádherne voňajúcom bylinkami, ktoré si dáva do vankúšov. Spí na nich ako mladík. Alergici ich používať nemôžu. Ale Žeňu Boh našťastie miloval a alergiou netrpí.

Do mestečka sme prišli kvôli stredovekej pevnosti. Bola obrovská a mĺkva. Z jej obvodového múru sú pekné výhľady. Vidno aj Žeňov poloostrov. Hrala na ňom hlasná hudba. Na brehu stál maliar s plátnom a na cestičke sa objavila dievčina na bicykli sprevádzaná dvoma štekajúcimi psami. Rozlúčili sme sa s minulosťou, obišli sme pani so stádom kôz a nasmerovali sme sa ku zdroju hudby. Blížila sa kvintesencia Ukrajiny.

Cestu lemovali sochy vyrobené z lapačov prachu, gumákov a samorastov. Pri vode piknikovali ľudia v rozmarnej nálade. Na konci móla sedeli pri zapadajúcom slnku muži na rybačke. Mali sme so sebou iba malú fľaštičku rakije a zvyšok makového rožka, ale poslúžili na dotvorenie uvoľnenej atmosféry. Pozorovali sme pelikána a zoznámili sme sa s čínskym rybárom.

Potom sme sa stretli so Žeňom. Je autorom všetkých sôch. To on založil múzeum. Ukazuje nám sochu Alexandra Veľkého. Pridal jej okolo hlavy venček vlasov a ľudia v nej začali vidieť Juliu Tymošenko.

“Kedy ste sa stali umelcom?”, pýtam sa ho.
“Ja nie som umelec. Rozumieš? Malý príklad. Našiel som kameň. Má dve dierky, mne sa zdá, že je to maska s očami. Podobá sa trošku na masku?”, ukáže mi kameň. Naozaj v ňom vidím masku.
“Ja vidím veci svojím spôsobom.”
 uzatvára Žeňa.

img_9681 img_9683 img_9684 img_9691 img_9693 img_9696 img_9698 img_9699 img_9702 img_9703 img_9704 img_9705 img_9709 img_9711 img_9712 img_9713 img_9714 img_9715 img_9716 img_9718 img_9723 img_9724 img_9726 img_9727 img_9746

Nekonečná cesta z Užhorodu do Košíc

Zvyčajne spomínam na detské časy s príjemnou nostalgiou, ale prechod hraníc vždy sprevádzal nepríjemný pocit v žalúdku. Trvalo mi roky, kým som si naň pri ceste do Hainburgu nespomenula. Až slovenskí colníci vo Vyšnom Nemeckom mi ho pripomenuli.

Napriek tomu, že Užhorod je od Košíc vzdialený necelých 100 km a jedno časové pásmo, cestovný poriadok uvádza čas cesty 4 až 4,5 hodiny. A môže to trvať aj dlhšie. My sme s linkovým autobusom prekročili ukrajinské hranice iba za niečo vyše hodiny. Na slovenskej časti hranice nám dovolili vystúpiť. Uvítali sme to. Bol teplý večer a vzduch v autobuse sme vydýchali. Celá osádka nášho autobusu vyšla von a sledovala ako prebieha kontrola jedného z dvoch autobusov pred nami. Mnohí z nás mali kúpené lístky na večerný vlak z Košíc a šanca, že ho stihnú sa pomaličky rozplývala.

Štíhly mladík si zapálil cigaretu. Vodič ho ihneď upozornil, že je to v tomto priestore zakázané. Ale bolo neskoro, už sa rýchlym krokom blížil muž s bruškom, v slovenskej uniforme a s kôpkou pasov v ruke.“Ešte ste len na hranici a už prekračujete predpisy”, zakričal a vyhrážal sa mladíkovi pokutou. Jeho územčistý kolega v okuliaroch, ktorý nám predtým dovolil vystúpiť, vyzeral zmierlivejšie. Pristúpil k nám, tešila som sa na pozitívne správy. On ale rozhodil rukou a zahlásil: “Som povedal kolo autobusa stojte, kolo autobusa stojte a nie po celom prechode.“ Po chvíli nám prikázali vrátiť sa späť do horúceho autobusu. Trvalo desiatky minút, kým sme boli vyzvaní prejsť colnou kontrolou. Všetku batožinu sme museli vyložiť pred jediného colníka, ktorý prehmatal každý kufor. Skener sa tu nepoužíva, trvalo by to vraj dlho. Autobus bol plný, takže tento proces si znovu odkrojil z nášho času. Ale asi sa to oplatilo. Jeden Ukrajinec viezol dva kartóny cigariet a zaplatil pokutu 50 €. My ostatní sme si pozatvárali prehrabané kufre, zobrali plačúce deti a vrátili sa do autobusu. Vonku už bola tma. Rozdali sme si pasy a konečne vyrazili do Košíc hľadať náhradné ubytovanie, vlaky už odišli. Na hranici sme strávili tri hodiny a 45 minút.

Ak by táto partia colníkov pracovala na letisku, upozornili by na problém hromadiace sa lietadlá. Na východe je čakacia doba uvádzaná ako priebežná viď: Finančná správa.

 

IMG_9520

Euro for baby

Nechceli sme sa pridať k tisíckam dovolenkárov. Cestou do Mostaru cez južné Slovensko sme videli výhradne autá so ŠPZ začínajúcou KN a cudzinci neboli až do Bosny a Hercegoviny.

Chvíľu po prekročení bosenskej hranice sme zašli na čevapy s kajmakom. Bola som vo vytržení zo zmeny krajiny a reči. Pár hodín cesty a sme v inom svete. Práve som sa nadýchla, aby som to povedala nahlas, ale vdýchla som čevapy a namiesto preslovu som sa rozkašľala.

Cesta trvala dlho, ale od Sarajeva viedla hlbokým kaňonom Neretvy. Týčiace sa hory nad riekou vytvárali aj v Mostare nezameniteľnú atmosféru. Zastavili sme na červenej a k otvorenému oknu pristúpilo dievča v ružových teplákoch Nike. V ruke držala niečo veľké ako dvojkilové vrecko múky. Povedala: “Euro for baby”, a z múky sa vykľulo tvrdo spiace novorodeniatko. Na semafóre blikla zelená, auto sa pohlo a dievča sa vrátilo ku svojej rovesníčke v rovnakých teplákoch tiež s dieťatkom na rukách. V nasledujúcich dňoch sme v Mostare stretli veľa žobráčok so spiacimi deťmi. Úspešnejšia bola dievčina, ktorej šatka ovinutá okolo hlavy padala na plecia. Najmä, keď oslovila muslimské rodiny. Ako mi povedal náš hostiteľ Davor, sú organizované. Ráno ich do mesta dovezie dodávka a večer aj s peniazmi vyzbiera. Médiami vraj preletela správa o tom, že bábätká sú pravdepodobne niečim nadopované, ale situácia zostala nezmenená.

Na ceste sme sa zastavili aj v preľudnenom Medžugorí. V roku 1981, tu na vrchu Crnica, zbadalo šesť mladých ľudí mladú ženu s dieťaťom v náručí, ktorá im dávala rukou znamenie, aby sa priblížili.

Sochy Panny Márie na mňa preto pozerajú z veľkého množstva obchodov, ktoré tu odvtedy vyrástli. Predávajú ju aj v skutočnej veľkosti. Zarazí ma jej podoba so žobráčkou z Mostaru. Stále neviem prísť na to, ako sa jej a tvrdo spiacemu bábätku dá pomôcť.

Panna Mária v troch veľkostiach

Panna Mária v troch veľkostiach

Návšteva u islandského biskupa

Mama účastníka nášho zájazdu Števka,  spomínala, že na Islande žije jeden Slovák, dokonca biskup a kázala mu ho pozdravovať. Podarilo sa. Pred katedrálou v Reykjavíku na nás zapískal kňaz v kapucínskom rúchu s ružovou okrúhlou čiapočkou na hlave. Bol to biskup Dávid Tencer.

DSC_0277

Na Island priletel lietadlom. Foto Marek Farkaš

Keď na otázku ako sa sem dostal, odpovedá: “Lietadlom.”, už tuším, že to nebude formálne stretnutie. Pán Tencer pochádza z Novej Bane ako každý poriadny človek. Hovorí, že ďalší katolícky kostol je v 450 km vzdialenom Höfne.

DSC_0275

Biskup Dávid Tencer – foto Marek Farkaš

Zrubový kostol, veľký dar od farníkov z Hriňovej, sa staval na východe Islandu. Kapucíni ho poskladali na Poľane a potom ho poslali v kontajneri na ostrov.

Na otázku, koľko je na Islande s vyše tristotisíc obyvateľmi katolíkov, povie číslo 13500. A rozpráva ďalej. Je tu množstvo malých kostolíkov, ale všetky sú luteránske. Nie protestanské, lebo Islanďania proti ničomu neprotestujú. Kostoly tu nestavala cirkev. To gazdovia si pokladali za kresťanskú povinnosť postaviť kostol na svojej farme. Okrem ovčiarne a stajne postavili aj kostol a cintorín. Kto sa na farme narodil, aj keď žil v zahraničí je pochovaný doma. V nedeľu do kostola nechodí ani pán farár. Kostol sa používa hlavne pri krste, sobáši a najdôležitejšia je birmovka. Vtedy sa zíde celý rod. Príbuzenské vzťahy sú presne evidované. V knihe Islanďanov si takmer každý môže pozrieť svoj rodokmeň až k pätnástim rodinám, ktoré osídlili Island. Rodostrom nesiaha len do 17. storočia ako u nás ale do 10. storočia.

DSC_0300

Pochádza z Novej Bane, ako každý poriadny človek. Foto Marek Farkaš

Island je jedinou krajinou na svete, kde prví obyvatelia boli kresťania. Všade inde to boli pohania. Ešte pred Vikingami tu totiž boli írski a škótski mnísi. Vikingovia si ich podmanili. Preto rozoznávame dve genetické línie. Islanďania vedia medzi sebou rozlíšiť, koho predkovia boli bieli vysokí Vikingovia a koho ryšaví otroci. Prípadne ukradnuté Írčanky.

Napriek tomu, že sme v Reykjavíku v júli,  uprostred leta, trošku sa ochladilo, tak vchádzame do kostola a počúvame pútavý výklad nášho hostiteľa.

Koho panstvo toho náboženstvo.

Keď boli Islanďania pod nadvládou Dánov, stali sa luteránmi. Dánsky kráľ nariadil zabiť biskupov. Deň smrti biskupa Jóna Arasona, ktorého sťali v Skálholte je národný deň. Bol popravený so svojimi dvoma synmi. Ďalšieho biskupa, chceli súdiť v Dánsku, ale cestu neprežil.

Pozastavíme sa nad biskupovými synmi a prichádza vysvetlenie. Celibát na Island nedorazil. Oficiálne bol uzákonený v roku 1400 ale cestou na ostrov sa posunul jeho význam. Islandský kňaz mal právo prijať sviatosť kňažstva a preto nesmel prijať sviatosť manželstva. Mal teda ženu. Hovorilo sa jej Húsfreja – bohyňu domu. Kňazova moc siahala len po prah ich domu.

DSC_0263

Neformálne stretnutie – foto Marek Farkaš

Svoje osobitosti má aj islandská luteránska omša. Je mimoriadne podobná latinskej omši. Zachováva katolícky rítus. V každom luteránskom kostole nájdete obrazy svätých, hlavne Pannu Máriu.

Železo to istí

Keď postavili katedrálu, vyzeralo to, že je príliš veľká. Ale podarilo sa ju naplniť veriacimi, teší sa biskup. V nedeľu býva deväť svätých omší a v piatich rečiach.

Po vysviacke kostola v roku 1929, zobral miestny biskup kardinála na koňoch navštíviť gejzír. Ale medzitým  v Reykjavíku bolo zemetrasenie o sile 6 stupňov Richterovej stupnice.  Všetko popadalo. Biskup s kardinálom sa s obavami vracali do mesta. Okrem katedrály, školy a nemocnice všetko padlo. Projektant konštatoval: “Určite aj Pán Boh, pravdaže, ale z druhej strany, ja viem koľko železa som tam dal.“

Čas pokročil, musíme sa rozlúčiť. Táto srdečná návšteva nám zostáva v srdci počas celého pobytu na Islande.

DSC_0302

Stretnutie účastníkov zájazdu KOGE s islandským biskupom.

DSC_0267

Biskup nás privítal, ako starých priateľov. Foto Marek Farkaš

Na káve v Mostare

Káva v Mostare

Káva v Mostare

Štyristo rokov nadvlády Osmanskej ríše na území dnešnej Bosny a Herzegoviny sa odzrkadlilo aj na spôsobe prípravy kávy.
“Ľudia tu kávu nepijú na povzbudenie. Je to spôsob ako si pre seba ukradnúť pätnásť minút. Uznávaná ospravedlnenka pre rodinných príslušníkov i zamestnávateľa.” hovorí mi tmavovlasá dievčina v tureckých nohaviciach, keď predo mňa pokladá kávu. Sme v Mostare. Sedíme priamo pri Starom moste, podľa ktorého sa mesto volá. Je obliehaný turistami, ale v tejto malej pražiarni je kľud. Tu sa zastavil čas. Z kaviarne máme výhľad na mešitu, ktorú navštevujú turisti aj veriaci.
Dievčina mi začne vysvetľovať rozdiel medzi tureckou a bosenskou kávou. Turci nechajú vodu v džezve zovrieť spolu s cukrom. Oproti tomu, Bosenci v džezvu nevaria len do nej kávu zalejú. Potom zoberie lyžičku a naberie troška studenej vody, z pohára v ktorom sa topia kocky ľadu. “Na káve je najvzácejšia jemná pena, ktorá vznikne pri hrdle džezvy.”, vysvetlí mi. Vleje studenú vodu džezvy a začne kávu miešať. Postupne sa vytvára kávová pena. Keďže som si objednala kávu len ja, je celá moja. Preloží mi ju lyžičkou do koflíka a prileje kávu. Káva nie je sladká, preto vyberie z cukorničky kocku cukru. Kúsok z nej odlomí a ponúkne mi ju. Môžem si ju namočiť do kávy, obliznúť a potom sa napiť. Už viem čo mi to pripomína. Kedysi mi otec spomínal ruský spôsob pitia čaj s kockou cukru medzi zubami. Alebo je tu druhá možnosť. V malej miske mi naservírovala aj mäkkú kocku tureckého medu. Môžem si z nej odkusovať a zapíjať sladkosť kávou. Celý tento obrad ma natoľko fascinuje, že sa na druhý deň vraciam. Kávu sa snažím pripraviť si sama, poučená zo včerajšia. Ale akosi sa mi pena nevytvára a na povrchu mi stále zostávaju pomleté zrnká kávy. Vtom prichádza syn Almy, majiteľky pražiarne a ponúka nápravu. Začne miešať a vytvorí sa krásna pena. “Chce to len čas.”, hovorí s úsmevom.
Pripomína mi to Starý most. Bol za vojny v roku 1993 zničený. Ale Mostarčania ho v kľude o desať rokov za medzinárodnej podpory postavili znovu. Použili pôvodnú technológu používanú za Osmanskej ríše.

.kvartál – jedinečný štvrťročník

Od marca sme sa raz týždenne stretávali na Partizánskej ulici, v Bratislave, v budove kde sídli redakcia .týždňa. Štefan Hríb nám, účastníkom Mediálnej školy, vysvetlil pojem názorová publicistika a aj v čom sa mýlia na katedre žurnalistiky. S Robom Cserem sme okrem vizuálnych ikon prebrali aj parchantov a vdovy. Eugen Kor- da nám predviedol svoj nezameniteľný štýl videoreportáže. Elena Akácsová rozniesla na kopytách naše články do rubriky Lifestyle. Mário Homolka nám prezradil technické fígle na dosiahnutie autenticity vo videoreportáži. Boris Németh nám v praxi ukázal ako fotiť, keď sme hľadali kotlebovcov na Horehroní. S Michalom Magušinom sa diskusia neustále stáčala k ženským prsiam.

jedinečný štvrťročník

jedinečný štvrťročník

A video interview with foreigners living in Slovakia.

Being an expat in Slovakia, it’s useful to speak at least some of the local language. It helps to know a little bit about cultural differences too. Like to learn when and why to kiss people on both cheeks.

In this video interview, you can see that potato dumplings stuffed with bryndza are a must for every foreigner, that Slovak language is not easy to learn and programmes like Erasmus and Work and Travel make Slovakia very attractive, especially for young men. Also, even though Slovakia won the hockey championship more than 10 years ago, it has still been one of the most popular subjects for conversation.  Additionally, alcohol plays an important role in Slovakia. Most commonly beer, shots and wine from sampling in private cellars to cheap wine from local producers. We were curious about the comparison with other countries and only one of them had the same attitude concerning alcohol.

We asked also a couple more serious questions about experience with conditions for employing foreigners and residence permits in Slovakia; to see if the rumour is true, that the easiest way is to marry a Slovak citizen. The last question was a big surprise for us and it’s about personal experience with xenophobia.

By Lucie Meisnerová

Ahoj svet! Hello world!

Vitajte na mojej stránke. Nájdete tu blog, ktorý občas píšem pre SME, dobrovoľnícke združenie Radostná práca, ktoré sme založili s priateľmi, moje sprievodcovské aktivity pre cudzincov a audioknihy na učenie angličtiny a nemčiny.

Welcome to my web. You’ll find here my Slovak blog, voluntary organisation Joy’n’work – founded by my friends and me, walks for foodies who come to Central Europe and audio books to learn English and German for Slovaks.

© 2016 Lucie Meisner

Theme by Anders NorenUp ↑